Ak sa povie „cestovanie po USA“ tak si každý hneď predstaví miesta ako Grand Canyon, San Francisco, Las Vegas, New York, Miami a podobne. Drvivá väčšina cestovateľov si pre spoznávanie tretej najväčšej krajiny sveta vyberie práve jej západne pobrežie s množstvom prírodných a mestských scenérii. Menšia časť sa vydá preskúmať oblasť okolo Atlantického oceánu. Ak už je človek v Spojených štátoch tretí krát, nedá mu nevyskúšať plavbu po Karibiku (tzv. cruise). A pomyselnú zemiakovú medailu v rebríčku popularity by asi získala práve cesta na juh USA. O tom, že sa aj ja raz vydám do najväčšieho štátu USA som sníval už dlhšie a táto oblasť bola u mňa v rebríčku spomínaných priorít určite vyššie ako cruise. V júli 2018 prišlo definitívne rozhodnutie. Počas mojej tretej návštevy USA precestujem práve štáty ako Texas, Nové Mexiko a Louisianu.

White Sands National Park

Bolo teda rozhodnuté o našej najbližšej destinácii. Potom ale narazila kosa na kameň. Čo v týchto štátoch vidieť, zažiť, čo sa dá ochutnať? Týmto sa začala moja najobľúbenejšia fáza cestovania – plánovanie. Prezrel som mnoho YouTube videí, Facebook cestovateľských stránok a prečítal dosť najmä zahraničných článkov a cestopisov. Našlo sa aj pár slovenských, ale v podstate v každom som sa dočítal o tom istom a to najmä o Dallase, Houstone, New Orleans, San Antoniu a tak ďalej. Moja cestovateľská duša ale túžila po zaujímavejších zážitkoch než len po prechádzkach v betónových mestách. Vydáme sa preto na 10-dňovú cestu, počas ktorej navštívime vypredanú športovú halu, vylezieme na najvyšší vrch Texasu, prespíme na púšti, takmer prejdeme do Mexika, chytíme si aligátora, vstúpime do miestnosti, odkiaľ sa riadila prvá cesta na mesiac…

Trasa nášho tripu.

Dallas

Ako štartovací bod nášho tripu si vyberáme mesto Dallas. Po prvé, práve do tohto mesta boli v tom čase najlacnejšie letenky. A po druhé, zisťujeme, že práve v Dallase sa uskutoční pre nás zaujímavý turnaj bojového UFC. Prilietame skoro ráno a už prvé stretnutia s bezdomovcami na ceste z letiska v nás vyvolali obavy o našu bezpečnosť. Väčšina pasažierov letu si vzala taxi, my sme to vzali asi ako jediní low-cost verziou. Najprv letiskovým autobusom na zastávku električiek a odtiaľ až k športovej hale, ktorá bola po ceste do centra. Tu sme si chvíľku vystáli rad na lístky ale úspešne sa nám podarilo postarať sa o náš večerný program. Pred tým ešte ale bola naplánovaná moja zdravotná prehliadka potrebná na udelenie víz do Austrálie a menšie spoznávanie mesta.

UFC 228, na ktoré sa nám podarilo zohnať lístky

Dallas nás nejak extra nenadchol svojou atmosférou. Mohlo to byť tým vysokým počtom nie príliš vábne vyzerajúcich ľudí. Mohlo to byť aj tým, že Filip zažil pokus o krádež v potravinách s vyťahovaním zbrane na zlodejov kým som bol u lekárov. Crazy! Mohlo to byť tým upršaným počasím, no možno aj tým, že sme si nevedeli nájsť vyhovujúci podnik na večeru. Tak či onak, obaja sme súhlasili s tým, že sem by sme sa už dobrovoľne nevrátili. No ale budeme musieť, máme odtiaľ let naspäť. Už sa však viac tešíme na to, čo nám prinesie medzi tým južanská príroda.

Biele X-ko označujúce miesto, kde bol zavraždený John F. Kennedy

Prehliadka mesta

Mesto ako také ponúka turistom pár vecí. Asi najznámejší je biele namaľované písmeno X na frekventovanej ceste, ktoré značí miesto, kde bol 22. novembra 1963 zastrelený prezident John Fitzgerald Kennedy. Spolu s ním sa nachádza na Dealey Plaza aj múzeum, ktorého šieste poschodie je venované životu a smrti 35. prezidenta Spojených štátov amerických. Kto má rád výhľady na mesto ako ja, nesmie vynechať Reunion Tower. Pre milovníkov múzeí je tu Old Red Museum, ktoré vám viac napovie o histórii a kultúre mesta Dallas. Nás najviac fascinovalo veľké oko (The Giant Eyeball), ktoré sa nachádzalo v strede mesta na súkromnom pozemku. Rýchlu prehliadku mesta teda zakončujeme burgrom, fľašou Jamesona a sledovaním profesionálnych zápasov MMA v zaplnenom American Airlines Center.

Giant Eyeball – nechápavo sme zazerali, čo toto oko znamená…

Guadalupe Mountains National Park

Na druhý deň ráno sme si prebrali svojho štvorkolesového tátoša zo spoločnosti Alamo a do navigácie vpísali svoj prvý cieľ – Guadalupe Mountains National Park. Na displeji sa zobrazilo „8 hodín do cieľa“ a my tak strávime celý deň len v našom novom čistučkom hybridnom Forde Fusion. Bohužiaľ, v mojej hlave ešte stále doznieval včerajší Jameson a tak bola celá táto jazda len vo Filipových rukách.

Nasledujúce ráno sa budíme ešte za tmy v našom stane, ktorý sme si postavili v Pine Springs Campground (spolu 8$ za noc pre celú posádku). Tento kemp je práve pod našim dnešným plánom – Guadalupe Peak. Tento vrch je s výškou 2 667 m.n.m. najvyšším bodom Texasu a vraj ponúkne úžasné výhľady nie len na vrchole, ale aj počas výstupu. Približne o 7:00 máme teda umyté zuby, zbalený stan a sme pripravení na to trápenie. Cesta začína práve na parkovisku tohto kempu a zo sebou si odporúčam vziať toľko vody, koľko len unesiete. Po ceste sme totiž nevideli žiadny iný zdroj tekutín a teplota tu vie prekročiť aj 30 stupňov. My sme naložili do batohov po 4 litre a vydali sa na chodník. Z informácii na tabuli sme sa dočítali, že práve začiatok túry je najobtiažnejší a to stúpanie by tu malo byť najhoršie. A veru aj bolo.

Napravo je vidieť parkovisko, z ktorého sme začínali túto túru

Približne po 4 míľach a 2 a pol hodinách sa nám úspešne podarilo dostať na vrchol a už aj cesta nasvedčovala tomu, že tam budeme dnes prví a sami. Ak som dobre prelistoval knihu návštev z tohto roka, tak sme tam boli aj ako jediní zo Slovenska. Kuzmice a Levice. Cítili sme sa hrdo. A spotene. A vyčerpane. No ako odmenu za tento výstup sme ale dostali úžasný 360-stupňový výhľad na okolie a možnosť pochutiť si pri ňom na svojich pripravených sendvičoch.

Kuzmice a Levice na vrchole Texasu!

Prvá pokuta…

Tabuľa so všetkými informáciami pri vstupe do parku.

Po zostupe sme si ale za stieračom našli upozornenie o pokute a o jej nutnom uhradení v návštevnom centre. O poplatku za výstup, teda lepšie povedané, za vstup do národného parku, v ktorom sa vrch nachádza, sme vedeli. Správkyňa kempu nám však večer tvrdila, že poplatok je už v cene za prespanie. Na začiatku turistického chodníka na spomínanom parkovisku je schránka s malými žltými obálkami, do ktorej vložíte 5 dolárov a na ňu napíšete vaše identifikačné údaje. Chválabohu, toto nedorozumenie sme vysvetlili rangerom (správcom parku) a po dodatočnom zaplatení poplatku nám našu pokutu roztrhali a popriali šťastnú cestu.

Obľúbená stoječka

White Sands National Park

Ešte v to poobedie sa nám podarilo presunúť sa o ďalších 300 kilometrov k mestečku Alamogordo v Novom Mexiku, kde nás čaká očakávaný zážitok. Prespanie na púšti s bielym pieskom a sledovanie východu slnka. Tento zážitok je ale obmedzený na 10 stanovacích miest a ich pozícia je presne určená. Najzaujímavejšie na tom celom ale je, že na každé z týchto miest je potrebné sa z parkoviska prejsť pešo. Navyše, všetko nutné k prenocovaniu, ako stan, spacáky, jedlo, vodu, oblečenie si musíte priniesť na chrbte alebo v rukách. Na stránke národného parku si vždy dopredu prečítajte aktuálne informácie, nakoľko kvôli raketovým skúškam na blízkej vojenskej základni je vstup do tejto oblasti v určité dni zakázaný. Vstupné je 20$ na celé auto.

V batohu si musíte priniesť všetko potrebné – stan, jedlo, vodu, oblečenie

Úprimne, nedúfali sme, že na dnes ešte budú mať voľné miesto a v pláne bolo sa sem vrátiť ráno a zarezervovať si až tu ďalšiu noc. Avšak odvážnym šťastie praje. Nie len, že mali voľné, dokonca sme si mohli aj vybrať miesto pre čo najlepší výhľad na východ slnka. Ako odporúčanie, nespoliehal by som sa na takýto neskorý príchod v prípade, že budete mať záujem o cestu sem. Cez víkend to môže byť celé obsadené už ráno. Naše „lôžko“ bolo jedno z tých bližších a museli sme sa cez čisto biele duny presunúť asi len 25 minút. Dostanete provizórnu mapku a snažíte sa nasledovať vysoké kolíky určujúce chodník. Na mieste máte značku a podľa inštrukcií by ste si mali postaviť stan do 1,5 metra od nej ešte pred západom slnka.

Filip na našom šmýkacom kruhu
Dnešné miestečko na spanie

Ako program navyše sme sa rozhodli zapožičať si kruh na „sánkovanie sa“ po dunách (18 dolárov – 5 vám vrátia pri vrátení kruhu). No poviem vám, aj napriek dostatočnému navoskovaniu a odrážaniu rukami, tá rýchlosť nebola nejak ohromná. Tak sme sa radšej venovali tuniakovej večeri pri západe slnka. Po nej sme ešte asi 2 hodiny obaja sedeli oddelene a užívali si to neskutočné ticho a žiadny signál. Len svoje myšlienky a hviezdy nad nami…

A v tom to prišlo…

Budíme sa obaja asi po dvoch hodinách s tým, že prízemný vietor schádzajúci dole dunami rýchlejšie ako my na kruhoch, naráža presne na náš stan. A ešte aj na moju stranu. Keby že v ňom v tom momente nie sme, určite by zmenil polohu aj o pár stoviek metrov. Pri jeho stavbe sa nám totiž nepodarilo dostatočne upevniť kolíky. Jediná šanca, ako prečkať toto celé bola tá, že som svoju ruku zaprel do jedného rohu, nohu do druhého, ľahol po celej dĺžke stanu a modlil sa, aby ten vetrisko prestal. Ani bláznivé a hlučné trepotanie stien stanu a asi len troj hodinový spánok nás však neobrali o ten úžas pri východe žltej gule spoza vzdialených hôr. S prvými lúčmi sa spoza dún začali vynárať aj siluety ďalších hostí tohto milión hviezdičkového hotela. Všetky tie emócie neviem dostatočne vyjadriť v texte, možno vám dávajú lepšiu predstavu fotografie…

Úžasný ýchod slnka spoza vzdialených hôr

Práve táto noc na snehovo-bielej púšti v Novom Mexiku bola pre mňa jeden z najlepších zážitkov v mojej cestovateľskej „kariére“ a určite toto miesto odporúčam každému, kto bude mať cestu cez tento americký štát. Alebo ak sem cestu mať nebudete, tak by ste si ju mohli spraviť. Nenapadá ma podobné miesto na našej planéte.
My sa ale musíme presunúť ďalej…



druhá časť: Juh USA (II.) – ako na to?

Aké dychberúce je toto, však?

No Comments

Leave a Comment