Pred letom v roku 2018 a odletom do USA som dúfal, že nakuknem aj do jedného z troch štátov, ktoré som mal odjakživa na svojom imaginárnom malom (veľkom) žltom papieriku v hlave. Boli to Aljaška, Hawai a Texas. Každý štát niečím iný a každý jedinečný. Najprv som premýšľal, že práve toto leto je konečne to, kedy nazriem na dychberúcu Aljašku. Avšak na to som nebol dostatočne pripravený či už psychicky alebo oblečením a výstrojom. Hawai sa nám počas plánovania zdal ďaleko a tak sme sa rozhodli, že naším cieľom pre tento krát bude Texas. A keďže by bol hriech neskočiť aj do okolitých štátov, vydali sme teda viac-menej spoznať celý juh USA. Čo sa v štátoch ako Nové Mexiko, Texas a Louisiana dá vidieť? O tom som sa rozhodol vydať túto sériu článkov, ktorá začala už prvou časťou o Dallase, Guadalupe Mountains a White Sands Monument National Park.

Big Bend National Park

Naša cesta po juhu USA pokračovala z národného parku White Sands v Novom Mexiku do ďalšieho národného parku – Big Bend National Park . Tento park sa už nachádza na juhozápade štátu Texas a hraničí aj s Mexikom. Práve tu sa naše nohy dostali najbližšie k južným susedom. Po celom dni cestovania sme chvíľu pred západom slnka dorazili k vstupnej bráne parku, ktorá bola prázdna. Platenie vstupu (30$ za celé auto) teda odkladáme na neskôr a presúvame sa po Ross Maxwell Scenic Drive až k južnému okraju, kde strávime noc v kempe Cottonwood Campground (14$ za auto za noc). Práve tento kemp sa nachádza najbližšie práve ku krajine salsy, burrita a tequily. A tiež blízko pri našom večernom programe.

vstupná brána do Big Bend National Park

Po asi 15 minútovej ceste autom sme dorazili až k obrovitánskemu kamennému masívu, ktorý pripomínal práve toľko sľubovaný Trumpov múr. Má ale svoju medzierku. Teda väčšiu medzeru. Nazývajúcu sa Santa Elena Canyon. A práve tu to má vyzerať počas západu slnka úžasne. Dokonca sa dá do tejto trhliny vojsť (a vyjsť v Mexiku?), no my sme to šťastie kvôli zvýšenej vodnej hladine nemali.

Santa Elena Canyon

Santa Elena Canyon je prírodou vytvorený kaňon a spolu s Boquillas Canyon patria k dvom najobdivovanejším kaňonom v tomto národnom parku. Pri tom druhom viete dokonca prejsť cez rieku Rio Grande aj do mexického mestečka Boquillas del Carmen. Počas západu Slnka sme sa pri Santa Elene ocitli ako jediní turisti. Nakoľko tento park patrí k veľmi málo navštevovaným, môže sa to ľahko stať aj vám. Google nám už počas cesty ponúkol príklady uhlov na fotenie a tak sme sa to snažili napodobniť. Kvalitu posúďte sami…

Taký menší múr pána Trumpa.

Ross Maxwell Scenic Drive

Po kvalitnom spánku v stane sme sa ráno vydali na cestu k návštevníckemu centru Chisos Basin Visitor Center, ktoré bolo ako jediné v tom čase otvorené. Tie úžasné scenérie, ktoré sa nám zobrazovali za každým rohom a za každou horou spolu s vychádzajúcim slnkom stáli za to skoré prebudenie. Raz sme mali pred sebou siahodlhú rovinu, potom zas kľukaté serpentíny. Strmé stúpania striedali rýchle klesania. To všetko v rámci hodinovej jazdy po Ross Maxwell Scenic Drive. Pár krát sme museli spomaliť a zastaviť a tú krásu zvečniť do digitálnej podoby.

Lost Mine Trail

V ďalší deň sme mali na samotný park asi pol dňa a rozhodli sme sa ho venovať obľúbenej pešej túre. Nenechávame nič na náhodu a v návštevnom centre sme vyplatili vstup do národného parku a snažili sa od miestnej rangerky dostať radu na tie najlepšie chodníky v parku. Bohužiaľ, stíhali sme len jeden a tak rozhodnutie padlo na 7,7 kilometrový Lost Mine Trail vedúci až na rovnomenný vrch. Úžasne pohľady na Casa Grande a Juniper Canyon sa nám vraj naskytnú už po prvých kilometroch a čím vyššie sa dostaneme, tým krajšie tie pohľady budú. Berieme to!

Presunuli sme sa na začiatok trasy, zbalili pár keksíkov, vodu a vydali sme sa na dnešnú túru. Nenáročné stúpanie plné cik-cak chodníčkov nás zaviedlo až na úplný vrchol asi za jeden a pol hodiny a boli sme radi, že sme stihli pár fotiek urobiť už počas cesty hore. Na vrchole nás totižto obkľúčili stúpajúce sivé mračná a úžasný výhľad sa tu nekonal.

Tieto mračná mali niečo do seba.

Kto ma pozná už dlhšie vie, že ja akékoľvek výhľady a pohľady na krajinu a mesto z výšky milujem. O to viac som sklamaný ak sa mi po akokoľvek náročnom výstupe takýto pohľad nenaskytne. Tieto mraky ale pôsobili troška zaujímavo, že? Opäť sme čas na vrchole využili na dodanie energie v podobe sendvičov, pustili sa do reči s postarším pánom, ktorý práve dnes zažil prvý takto zatiahnutý kopec (vraj sem chodí veľmi často) a po pár minútach sa vydávame naspäť. Dnes to chceme potiahnuť až do mesta San Antonio.

Čo sa v parku ešte oplatí vidieť?

Okrem spomenutých dvoch prírodných atrakcií sa v parku oplatí vystúpiť aj na najvyšší vrch parku – Emory Peak, prejsť sa k Balance Rock (počas našej návštevy bol uzavretý), či vyskúšať aj chodník Window Trail. Viac o plánovaní pobytu v tejto oblasti nájdete na oficialnej stránke národného parku.

San Antonio

Počas cesty z parku sme sa už modlili aby nám naskočil internetový signál (aj pár hodín nemusíte mať prístup k sieti). Bolo super trocha si oddýchnuť mimo sociálnych sietí avšak my potrebujeme našu cestu ďalej plánovať doslova „za jazdy“. Sieť naskočila a mohli sme si teda začať hľadať nejaké ubytovanie v San Antoniu. Po tých dňoch v prírode a v stane nám konečne padne vhod mäkký matrac, teplá sprcha, dobré jedlo a čapované pivko v miestom bare. Našli sme teda hotelovú izbu blízko centra za rozumnú cenu a s raňajkami. Deň sme stihli zakončiť rýchlou večernou prehliadkou mesta a večerou v našom obľúbenom Chipotle.

Úprimne, nie sme veľmi mestské typy tak si len povinne odfotíme televíznu vežu Tower of the Americas, prejdeme sa po promenáde River Walk, ktorá pripomína malé Benátky a zamierili sme si to priamo do štvrti Southtown, ktorú nám odporúčil taxikár. Vraj tam nájdeme najviac nočného života a barov. Mali sme v pláne dať si jedno – dve pivká, ale viete ako to chodí. Najmä ak majú v tom momente akciu a chmeľový vývar stojí na Ameriku smiešne 2 doláre. Odporúčame teda Bar America. Ak vy ale budete mať na mesto viac času, určite nevynechajte pevnosť Alamo v centre mesta.

Tower of the Americas

Houston, máme tu problém…

S úžasným pocitom vyspatosti a po skvelým raňajkách sme sa s plnými žalúdkami vydali do mesta Houston. Ako som pred chvíľou spomenul, samotné mesto preskakujeme a do navigácie vpisujeme NASA Johnson Space Center Houston. Po pár hodinách sme sa tak ocitli na parkovisku pred týmto vesmírnym centrom a už hlavný „parking majster“ nám vraví, že si máme švihnúť, posledných návštevníkov totiž púšťajú do vnútra o 15:00. Máme šťastie a po zaplatení vstupného (29.95$) sa stíhame dostať do vnútra. Ale netušíme, čo sa tu dá vidieť. Naše prvé nesmelé kroky a pohľady sme radšej rýchlo vymenili za staré dobré opýtanie sa. „Máme dve hodiny do záverečnej, čo sa tu dá stihnúť?“ – pýtame sa na informáciach.

určite naskočte na tram tour po základni

Prvá vec, ktorú by sme mali stihnúť je jazda turistickou električkou po základni. Ale musíme utekať, posledná jazda začína o 5 minút. Samotná jazda trvá asi hodinku a pol a počas nej sme sa preveziete po takmer celej oblasti tejto tréningovej základne amerických astronautov. Väčšinu budov nám popisoval sprievodca len zvonka, no do tých zaujímavejších sme nakukli aj dovnútra. Za jazdy sme si stihli prezrieť ubytovacie zariadenia, jednotlivé pracoviská, školiace strediská, lekárske zariadenia a také tie základy. Po pár minútach jazdy ale zastavujeme pred prvou budovou. Jedná sa o Mission Control Center, miestnosť odkiaľ sa riadilo množstvo vesmírnych misií vrátane tej najznámejšej Apollo 11, počas ktorej človek prvý krát vstúpil na Mesiac. Práve tu sa ozvala z reproduktorov známa veta: „Je to malý krok pre človeka ale obrovský krok pre ľudstvo!“

Building 9
Apollo Mission Control Center

Mission Control Center

Usadili nás do sály a za sklom sme mohli vidieť všetky tie stroje a počítače, ktoré sa na tom celom podieľali. Potešilo ma, že prednášku o samotnej miestnosti nám sprostredkoval skúsený dlhoročný pracovník centra a nie len nejaký obyčajný brigádnik. Počas tejto návštevy bola ale samotná kontrolná miestnosť v rekonštrukcii a väčšina prístrojov bola zakrytá pod igelitom kvôli prebiehajúcim opravám. V júli roku 2019 to bude presne 50 rokov od tejto významnej udalosti a tak tomuto výročiu chcú dať malý darček.

Astronaut Training Facility

Okrem riadiacej miestnosti sme mohli navštíviť aj Building 9, kde sa astronauti pripravujú na najbližšie vesmírne misie a kde vedci a inžinieri vytvárajú vesmírne vozidlá a zariadenia. Spoza skla sme mohli nakuknúť do miestnosti plnej zamestnancov priamo pri práci. Tým grafom a tabuľkám na ich počítačoch sme ale celkom nerozumeli.

Prehliadkou pokračujeme v Rocket Parku, kde sme si mohli obzrieť dve menšie rakety a oveľa väčšiu raketu – Saturn V, jednu z troch doteraz existujúcich. Jej veľkosť bola úžasná, človek si to pri sledovaní štartu takého stroja v televízii nedokáže ani predstaviť. Vošla sa do obrovského hangáru a bolo nám sprístupnené sa tu chvíľu poprechádzať. Na koniec celej našej návštevy tohto centra stíhame ešte pár rýchlych fotiek s modelom raketoplánu Independence a vydávame sa v našej ceste ďalej…


⬅ prvá časť: Juh USA (I.) – ako na to? 

No Comments

Leave a Comment